História
| Stankovce | |||
| obec | |||
 Obecný úrad
|
|||
|
|||
Podľa Uličného, prvý doklad o Stankovciach poznáme v listine Jágerskejkapituly z roku 1355 o deľbe časti majetkov panstva Sečovce medzi príslušníkmi rodu Bokša. Deľba sa vzťahovala aj na dedinu Stankovce.
Dedinu zapisovali pod názvami:
- Stankolch (1359,1441)
- Stankoch(1355,1398)
- Zthankowcz(1459)
- Zthankocz(1499)
- Ztankoc(1567,1582,1600)
- Sztankócz(1796,1851)
- Sztankocs(1715)
- Stankócz, Stankowce(1773 – 1918)
- Podhorany 1964 – 1968
- Stankovce 1920-
Boli to zväčša maďarizované tvary pôvodného slovenského názvu Stankovce. Ten korenil v mene Stanko. Bližšie neznámy muž takého mena mohol byť zemianskym vlastníkom majetku a zakladateľom sídliska v 13. storočí, prípadne šoltýsom vo vznikajúcej dedine v prvej polovici 14.storočia. Prvá možnosť sa javí pravdepodobnejšou. Stankovské sedliacke domácnosti okrem richtára v roku 1441 vyplatili daň kráľovi 13,5 zlatého, hospodárili teda na vyše 13 a pol sedliackych usadlostiach. Neskôr väčšina sedliakov schudobnela, alebo sa odsťahovala. V roku 1567 ich zdanili od troch port. Pozemky pre 3 domácnosti ležali opustené a tri domácnosti boli želiarske. V roku 1582 sedliakov zdanili od dvoch port. V roku 1600 malo sídlisko dvanásť obývaných poddanských domov. Na prelome 16. a 17. storočia boli Stankovce stredne veľkou dedinou s poddanským obyvateľstvom. Chudobnenie sedliackych domácností v Stankovciach pokračovalo aj v 17.storočí.Súčasne sa znižoval aj počet obývaných poddanských domov. V roku 1610 zdanili vtedajších sedliakov aj želiarov spolu od pol porty, v roku 1635 len sedliakov iba od štvrť porty. Želiarov vtedy nebolo.
Podľa Borovského, v 14. až 17. storočí boli Stankovce majetkovou súčasťou sečovského panstva a vo vlastníctve jaseňskej, čopskej vetvy rodu Bokša a od konca 16. storočia aj Drugetovcov, v 17.storočí Rákociovcov. V roku 1421 dostáva diely Zeretvai Ján. V roku 1450 sa stávajú zemepánmi rodiny Lesznayovcov a Csapyovcov. V roku 1495 sa objavuje Šimon Stankóczy, ktorý v 1496-om stojí na čele vácskej diecézy. V 1577-om dostáva diely Posgay Martin a v 1584-om Sztankózcy Juraj. Pri súpise v roku 1598 vlastnia pozemky vdova Losonczyová, Štefan Tussay, František a Žigmund Rákoci, Ján Sztankóczy a vdova Sztankóczyová. V 1629-om tu získavajú nové pozemky Csapyovci, neskôr barón a gróf Barkóczy, a barón Fischer, rodiny Máriássiovci, Szirmayovci, Soósovci, Molnárovci, Kéryovci a Bernáthovci. V 17. storočí v obci vypukla morová epidémia. Na prelome 17.a 18. storočia boli Stankovce pravdepodobne malou dedinou. V blízkosti Stankoviec ležala voľakedy Ádámtelke (alias Gyülvész-menšia obec], ktorá bola v roku 1457 pustatinou Zombori Demjéna.
V roku 1715 sa v súpise poddaných spomína 11 poddanských hláv rodín: Gregor Papco, Michal Širko, Ján Stanko, Kundrát Orosz, Alexander Prokop, Vasiľ Koscelanski, Michal Kaňuch, Ján Tordák, Juraj Sabadoš, Pavol Parihus, František Černý.
Podľa Tereziánskeho urbára z roku 1774 boli v obci títo poddaní: Michal Štefan, Michal Koscelanski, Michal Senko, Michal Haber, Štefan Papco, Michal Kuzma, Michal Širko, Ivan Papco, Timotej Rusnák, Vasiľ Sabolčák, Lukáš Kanda, Juraj Masič, Juraj Ňavoľáš, Fedor Brinda, Juraj Jančov, Ján Poľačok, Fedor Diak, Ján Trela, Michal Sabadoš, Vasiľ Popovič, Ján Dzbor, Juraj Hvasta, Vasiľ Rusnák, Fedor Tudival.
Podľa lexikónu osád roku 1773 to bola rusínska dedina. Aj podľa Korabinského lexikónu z roku 1786 ide o rusínsku dedinu s gréckokatolíckym chrámom. Vályi ju v roku 1796 označuje ako slovenskú a Fenyés v roku 1851 ako rusínsku dedinu. Podľa sčítania ľudu v roku 1900 bolo v obci 97,8% obyvateľov slovenskej národnosti
Dedina bola spočiatku rímskokatolícka. Počas reformácie prešlo obyvateľstvo na protestantskú vieru. Počas protireformácie v 17. storočí sa dedina z protestantskej viery nevrátila naspäť na rímskokatolícku ale konvertovala na gréckokatolícku. Išlo o obyvateľov slovenského pôvodu, ale čiastočne aj rusínskeho prisťahovaného obyvateľstva zo severu. V roku 1831 sa obyvatelia dediny zúčastnili sedliackeho povstania, ktoré vypuklo v Zemplíne. V roku 1896 sa spomína v obci škola patriaca pod gréckokatolícku farnosť, ale v roku 1900 už bola škola štátna takisto ako aj v roku 1905.
V roku 1900 sa uvádza, že z 279 obyvateľov obce bolo starších ako 6 rokov 234 z toho čítať a písať vedelo 132. V 1910-tom z 263 obyvateľov bolo starších ako 6 rokov 221 pričom čítať a písať vedelo 136 ľudí.
Do príchodu frontu v roku 1944 v 64 domoch žilo 269 obyvatelov. Tu sa konala aj významná porada ilegálnych pracovníkov v Stankovskej doline na pomoc partizánskemu hnutiu. Nemeckí fašisti neušetrili preto ani Stankovce a ako partizánsku obec dňa 1. decembra 1944 vypálili. Obyvatelstvo vyhnali do hôr a zo 64 obytných domov zhorelo 60, celkom bolo vypálených 94 stavenísk.
Na 92 % zničená obec po vojne sa znovu vybudovala za pomoci štátu. V dvojročnici a akcii K vybudovali 60 nových obytných domov.Obec tiež bola 1. decembra 1944 oslobodená vojskami Sovietskej armády.
